Prichádzal NAHNEVANÝ a odchádzal NADŠENÝ.
Aspoň tak som videl deň Daniela Heviera na komunitnom art festivale Makuki Ven ja. Trochu sme sa s pánom Hevierom nepochopili a nevyužil VIP parkovanie pred Andrejovým domom. Namiesto toho išiel vyznačenou cestou cez dom č. 18. Bola to krásna a romantická cestička na festival – nie však pre toho, kto je obťažkaný batohmi plnými kníh a pomôcok na workshop a v ruke ešte ťahá plátený "kufor" na väčších kolieskach.
Prvé, čo mi povedal, bolo: „Nečakal som, že mi z toho spravíte celodennú túru.“ Mrzelo ma to. Ale klobúk dolu, že to zvládol a dorazil VEN.
Po workshope sme ho pohostili kapustnicou od miestnych kuchárov a potom som ho previedol celým festivalom. Vyskúšal si maľovať čerstvo vyrobenými prírodnými atramentmi, vytlačili sme mu na grafickom lise jedno lino, ochotne sa odfotil s každým, kto ho o to požiadal, zastavili sme sa pri výrobe prírodných uhlíkov, opäť sa ochotne porozprával s každým, kto ho zastavil, pozreli sme si výstavu plagátov Petra Eliáša, podpísal niekomu knihu, nazreli sme do hlineného lahôdkárstva a keď som ho už išiel vyprevadiť cez Andrejovu stodolu a ateliér, ešte sa poslednýkrát ochotne odfotil s mladou rodinkou.
Posledné, čo mi povedal, bolo: „Máte to v krásnom prostredí a výborne zorganizované. Budem o tom písať.“ A napísal. A krásne. Ale to si tu už určite čítal.
Ak nie – link v komente.
#RozkresliSaSlovensko s ochotou a trpezlivosťou ako Daniel Hevier
Späť na zoznam príbehov