MAKUKI príbehy

Ľubu stretávam len vo forme dôsledne pokrčených papierov vyhodených v ateliérovom koši.

Ak sa raz no-clipneš z reality, ocitneš sa v spleti podivných nažltlých miestností s blikajúcimi neónmi a starým kobercom.

Prišli vychovávateľky z Košíc a skoro všetky deti z Muránskej Huty - Alžbetka, Juraj aj Martinka.

Clivé, plaché, punkové, kamarátske, samotárske, láskavé aj hravé duše sa stretávajú v MAKUKI atelier. Tvoríme, podporujeme sa a posúvame.

Agátka chodila do ateliéru ešte za Matúša*. Tak nejak potichu, nenápadne a skromne. Nájde si svoje miesto a maľuje.

Nela je bohyňa. Bude tam?
Tak sa ma pýtala Kamila, keď za mňa niekedy zastupovala piatkové detské kurzy. A mala pravdu.

Sebo nie je z Revúcej. Je z dediny. Aj jeho babka je z dediny. Ale inej. A keď k nej išiel na bicykli, skočila mu do cesty 200 kilová srna. Tak strhol volant a spadol do jarku.

Zorka bola včera poslednýkrát v ateliéri. A priniesla nám pavúky. Aj som z toho trochu smutný.

Upratovali sme v SZUŠ Makuki a našli sme pozdrav z minulosti.

Števko je z plastickej gumy. Ja furt hovorím deckám: "guma nie je len korekčný, ale aj kreatívny nástroj".

Boli sme na zmrzku a ľadovú drť, lebo však koniec roka. Stretli sme tam Paulínku, ktorá ešte tento rok chodila kresliť s nami.

Chodia na rovnakú školu a stretli sa aj v MAKUKI atelier. Ony, veselé tretiačky a ona, ktorú volajú mamina.

Zoran je môj prvý a najvernejší kurzista na detských kurzoch.

Kreslenie na včerajšom vianočnom Trnavskom rínku v Synagóge - centre súčasného umenia, bolo atmosferické a veľmi pohodové.

Takto to mám rád. Takto je nám dobre. Nech sa cez týždeň udeje čokoľvek, piatkový kurz Rodič + dieťa = super strávný čas je záchranná sieť.

Toto je ruka učiteľky. Tie náramky sadnú k šatám, sukni aj svetru. Pretože to nie je móda, ale spätná väzba.

Andrej je človek Slnko. Umenie berie s ľahkosťou a nerobí si z neho ťažkú hlavu.

Na obrovskom stole sa tento odkaz takmer stráca. V živote kurzistu ostane navždy.

Prišla k nám z ulice. No, z ulice. Z nádvoria sa objavila.

Vypadli nám dva mliečne zuby a jeden sa hýbal. Z tých dvoch sme jeden stratili.

Keď som k večeru konečne vstúpil do MAKUKI s tým, že idem na konzultáciu s rodičom jedného nášho dieťaťa (na to ma fakt nalákali) stáli tam moje rodiny.

Keď som chalanom zo Zaži v Trnave začínal pomáhať s výberom umelcov pre projekt #TRNAVA hovoril som im:

Eli je hviezda. Svojou čistou radosťou z tvorby prináša svetlo nám, ktorí si myslíme, že sme mali ťažký týždeň. Nemali!

Chalan na fotke je veľký týpek. A jeho mama tiež. Raz mi len zavolala, že hoci majú Bratislavu na skok, nenašla tam nič, čo by ju oslovilo tak, ako MAKUKI atelier.

Advent je čas, kedy sú ľudia k sebe milí a úprimní. Ako keď ti dieťa povie: "mami, oci, mám vás rád.... lebo som hladný na sladké"

Jej svet je farebný, aj keď má 100 dôvodov, aby ostal čiernobiely.

Tak rýchlo sme to cvakli, že nás tam ani nie je vidno všetkých. Nakoniec Peťa a Zuzana neboli vôbec.

Veľa je takýchto podobných okien po svete. Toto jedno je v centre New Yorku v The Cooper Union

Takúto partu len tak nestretneš. A to by si mohol pobehať celú Trnavu a všetky priľahlé chotáre.

Tá vpredu je Danka a tam vzadu zasa Eliška.

Priniesli mi hrebíčky. Každá/ý po jednom. Aj s celofánovou pekne zakrútenou stužkou.

Eli už poznáte. Chodí ku mne kresliť aj s tatinom. Dnes mala vernisáž svojej prvej výstavy.

Uprostred kníh, dobrej nálady, ochoty spoznávať svoje schopnosti a nových ľudí zišla sa banda senioriek na kurzoch kreslenia s MAKUKI lektormi.

Jedna z nich je Eliška a tá druhá Olivka alebo Zojka, neviem, pretože je to Romanova pondelková skupina

Toto by nepotrebovalo slová. Ale nebolo by to fér, ako nie je spravodlivá ani naša spoločnosť.

Piatky sú minútové dni. Od rána v CUBE studio, individuálne kreslenia, prípravy na príjmačky, detský kurz.

Alicka je moja  pokojná voda. Sedí vždy na rovnakom mieste v kútiku a kreslí.

Evka je punkáč. Víchor z Detvy, ktorého nemá čo na trnavskej rovine zlomiť. A tak si ide veľkú jazdu aj ateliéri.

ARTA je miesto s dušou. Surový industriál nasvietený mäkkým svetlom kaviarne.

Prišla na jednu hodinu a dva mesiace jej nebolo. Zabudol som, ako sa volá, potom som ju chvíľu oslovoval Vierka, ale ona je Veronika.

Tento chlapík nekreslí, aspoň myslím. Má prevádzku vo dvorčeku na Rybníkovej. Kto to tam pozná, vie, že je to čarovné miesto, kde zastal čas.

Lucka je živel zo Záhoria. Išla na brigádu umývať riad, aby mohla ísť na týždeň do MAKUKI. Impressive!!! (

Pribral som, schudol som, pribral, schudol, pribral šediny, ubral vlasov, Peťa je stále rovnako pekná a chlapci vyrástli asi od dve hlavy.

akže ananás na pizzu nie. Definitívne!!! Ale také mango by to kľudne znieslo.

Mali sme posledný kurz pred letom. Nedával som žiadne vysvedčká. Ale tie moje decká...

Eli je tichý príbeh plný farieb. Ak ju nepoznáš, nevieš, či je to ticho smútku, mlčanie introverta, bezhlasné sústredenie, pokojné rešpektovanie ostatných v ateliéri alebo len nerada rozpráva.

Žijem veľa životov. Každý ma v niečom obohacuje a v každom mám svoju "rodinu".

Na fotke je Viktoria Dromaretska umelkyňa z Kyjeva. Spoznal som ju presne pred hodinou.

Toto je kôš v MAKUKI. Každý, kto sa čo i len na chvíľu objavil v ateliéri vie, že to znamená novú éru.

Liam J. Nezabudnuteľný so mnou kreslil už keď som bol prvýkrát na Trnavský rínek.

Rasťa už poznáte. Stráca zrak a napriek tomu začal maľovať. Špachtlou, hrubými ťahmi, expresívne a s výrazom.

Alicka je lovkyňa dážďoviek, usporadúvateľka slimáčich pretekov, kreslička papagájov.

Grétka spolu s maminou Vierkou boli medzi prvými na našich kurzoch Rodič+dieťa=super strávený čas.

Terka je úplne špeciálny típek. Po schodoch do ateliéru vydupe skôr, ako sa dole stihnú samé zavrieť dvere.

Pustí nám ruské rapy, prinesie do ateliéru kvalitné vínko a akýsi zvláštny pokoj, ktorý z nej ide.

Bibi je ako prísľub, že ráno opäť vyjde slnko. Bez kriku, potichu a skromne.

Linka je vlas, ktorý v prameňoch oživuje dušu kresleného.

Dobrá partia proti zlým časom.

Toto je “umčo” môjho 7 ročného syna

Bol som po mesiaci v Makuki a našiel jablká, na ktoré som zabudol. Jedno bolo úplne čierne od hniloby.

Bol som po troch týždňoch v ateliéri a našiel tam aj toto.

Prišlo dievča zo Skalice. Prinieslo pár skíc a že sa chce pripravovať na príjmačky.

Týždeň vie byť dlhý, ale tento prebehol skôr, než povieš “akvarel”. Veľa sme sa naučili, nasmiali a zažili.

23. jún 2020

Leto sa blíži.

Toto by kľudne mohla byť Ivkova biela mať.

Každé ráno sa ženieme rýchlo ďalej, vyzeráme dobre, selfíčkujeme sa nádherne ale neuvedomujeme si, že sme jeden krok v oneskorení za správnym rozhodnutím.

Idem malovať N z nápisu #TRNAVA, napriek tomu, že som vedel byť voči nemu aj kritický.

4. marec 2020

Toto embryo kreslil Laci. Laci dokladá tovar v supermarkete, kde dvíha ťažké veci.

Tomáš mi do ateliéru chodí niekedy od leta. Ak nenasadne do autobusu na opačný smer, tak príde pol hodinu pred kurzom, sadne si a kreslí.

23. október 2019

Toto je tichá vášeň. Emócia, po ktorej nasleduje očarujúci úsmev, alebo výbuch hnevu, rovnako očarujúci.

Dnes nás na Trnavskom rínku stretlo veľmi milé prekvapenie. Pri maliarských stojanoch, na ktorých sme s deckami kreslili sa zastavil aj náš kurzista Liam Nezabudnuteľný.

V Kerestúre pri rotunde dnes kreslil každý. Deti, dospelí, pani starostka, ja a možno aj pán farár, len som ho tam nevidel.

Veľká energia a super nápady. Kreslenie hrebeňom cez kopirák bola topka a biele korekčné perá tiež majú svoje čaro.

Monika Štrbková k nám chodieva na piatkové kreslenie Rodič + dieťa = super strávený čas. Aj so synom sa do Makuki vždy veľmi tešia.

Bol som včera pozrieť v ateliéroch na Súkromná stredná odborná škola DSA Trnava, o ktorej si môžete z rôznych dôvodov myslieť rôzne veci. 

Rasťo je z rady prvých pionierov, ktorí zažili kurz Makuki. Väčšinou kreslí drsné záporacké charaktery, ktoré nechceš stretnúť.

Na Makuki ma fascinuje, ako sa z ľudí na kurze stáva komunitka, ktorá si aj po dvoch hodinách kreslenia nájde čas, posedí v ateliéri, dopije víno a dáva mi cennú spätnú väzbu.

V noci kreslím, tvorím, milujem a žijem. Veci, ktoré vznikajú v noci z vášne a odhodlania bývajú sexi.

V ĽUDOCH JE NOSTALGIA po tej dobe, kedy v telke boli len dva kanály, wifi nikde a decká vonku.