Kreslili sme v tme

Pterodaktyl

Ptééérodatýýýl

Pterodaktíííl

kraaa-ííí

PTERÓÓdaktyl

Ptero...

To je taká hra. Povieš slovo „pterodaktyl“ najvtipnejšie, ako vieš, ale nemôžeš sa pri tom zasmiať. Ak áno, vypadávaš. Točíte to dokola, kým neostane len jeden. Ak vydáš zvuk pterodaktyla, otočíš poradie – tiež sa nemôžeš zasmiať, jedine že by si napodobnil jeho smiech. Naučil nás to Adam na poslednom detskom kurze v tomto roku.

Chceli sme si to urobiť také špeci vianočné, tak sme išli do Jednoty a kúpili si niečo na mlsanie. Vonku sa stmievalo a sadal na nás vianočný vibe. Zatiahli sme, zhasli a začali sme skúšať kresliť v tme.

V štrbinách medzi oknami a zatemňovacími závesmi umieral deň a jediné rozumné, čo nám napadlo, bolo rozprávať si tajuplné príbehy. Začala Terka. O zámku v Škótsku a partii Slovákov, ktorí sa tam vydali. Ako to už na zámkoch v hmlistej, drsnej vysočine býva, diali sa tam divné veci. Keď prebral slovo Adam, v zrkadlách zámku sa začala objavovať dušina (to je ženský rod od slova duch :-)) a pýtala si späť svoju zlatú ruku. Nelka, pokračujúc v príbehu o dušine, spustila niečo úžasné. Do deja na zámku vtiahla Terku, ktorá sa v tmavom ateliéri postavila a začala svoju rolu hrať.

Neprešlo ani päť minút a tie decká úplne intuitívne začali hrať Brechtovo divadlo tak, ako ho poznáme z improvizačnej show Partička. Navzájom sa vťahovali do príbehu, hrali svoje roly, vystupovali z nich, komentovali ich, menili dej, stávali sa rozprávačmi, hercami aj predmetmi. Varili maďarský guláš, hoci neboli hladní, rozprávali po nemecky a ja som im občas urobil atmosféru bleskov baterkou na mobile.

Asi sme sa aj mali báť, pretože tam ľudia mizli, odpadávali, znova obžívali alebo mali namiesto rúk nohy a namiesto nôh ruky. No my sme pravidelne vybuchli do reťazových erupcií smiechu. Hercami aj rozprávačmi boli všetci: Terka, Adam, Nelka, Viktor, Ester, Agátka aj Segrička (to je Alicka, pretože všetci sú „čau bráško“, len ona je „ahoj segrička“). Bol to taký magický moment a taká vtipná improvizácia, že som na to predstavenie musel zavolať aj Eva Gajdošová, ktorá sedela o dve miestnosti vedľa.

Keďže si dočítal/a až sem, si MAKUKI positive a ja si odvážím ešte jednu myšlienku.

Dovoľme si vystúpiť zo svojich postáv učiteľov, športovcov, mrzutých manažérov, prepracovaných lídrov, sklamaných občanov alebo hladných chlapov, na ktoré svieti naše každodenné svetlo. Zhasnime. A buďme v tme iba ľudia. Alebo pterodaktyl. A nevadí, ak sa aj zasmeješ.

#RozkresliSaTrnava V tejto hre nevypadávaš