Ľubu stretávam len vo forme dôsledne pokrčených papierov vyhodených v ateliérovom koši. Včera som ju však stretol aj osobne. Zaskakoval som na kurze za Romana a skúšali sme portrét.
Ľuba hovorí, že má vysokú spotrebu papiera a väčšinu toho, čo nakreslí, poskladá, pokrčí a pošle do umeleckého neba. Aj tento portrét som zachránil tesne pred záhubou. Nie že by nebo bolo záhuba 
.
.Začala ho kresliť ceruzkou, výborne trafila objem v podkresbe, dobre jej sedeli línie proporcií aj lineárna kresba. Asi päť minút som jej na to nepozeral a keď som sa vrátil – bum, mala to celé „dočmárané“ a pozerala na to frustrovane, ako keď sa ti nedarí vypestovať žeruchu na školský projekt.
Zobral som teda suchý pastel a hovorím jej: „Daj tomu ešte chvíľu a sústreď sa iba na plochy, škvrny, objem.“ Pustila sa do toho s rýchlymi expresívnymi ťahmi a chvíľu som nevedel, či nenávidí mňa alebo to, čo jej vzniká pod rukami. Postupne však zanikal chaos čiar HB podkresbovej ceruzky a začala sa vynárať emócia a príbeh.
Príbeh dievčiny, ktorá si možno len oprela hlavu o okno v autobuse na ceste domov po nočnej zmene, zanechajúc za sebou mastný odtlačok na skle. Ako poézia, ktorú si môžeš dopovedať sám. Tak ako pokrčené papiere v koši.
P. S. Keď privrieš oči, zapneš trocha fantáziu a zahľadíš sa na oko v portréte, dokážeš ho vďaka jemnej škvrne na zatvorenom viečku uvidieť aj ako otvorené. Odrazu to nie je zasnené dievča, ale pohľad sediacej učiteľky tesne po tom, ako si sa postavil ku katedre a ospravedlnil sa, že tú žeruchu nemáš.
Späť na zoznam príbehov