Prišla k nám z ulice. No, z ulice. Z nádvoria sa objavila. Svietilo jarné slnko, ktoré nás s deckami vytiahlo z ateliéru kresliť von na Nádvorie. Išla okolo, na chvíľu postála, pozerala a potom prišla ku mne. Dobrý deň, dalo by sa sem chodiť kresliť? Hovorím jej: "Jasné, ja som Jano, tykaj mi a keď chceš, môžeš aj rovno teraz". A tak je Bibi už tretiu sezónu v MAKUKI.
Nosí nám do ateliéru tínedžerskú radosť zo života, vybitý telefón, depku z dejepisu, mravy slušne vychovaného dievčaťa a lásku ku kresleniu. Dievčatá z jej "kúta" (sedáva vždy za vrchom stola) sa zvyknú pýtať: "Jano, a príde aj Bibi"? A ja neviem. Ona už je veľká. Už je dávno na strednej a mamina ju už nemusí ospravedlňovať z výtvarky. Čakáme, dúfame, ona príde a my sme radi. Pretože do MAKUKI mi ľudia prichádzajú, zostanú a je im ľúto odísť.
Rozmýšľam, že tento detský utorkový kurz by som už mal premenovať na Kurz kreslenia mládeže, pretože z detí, ktoré prišli do ateliéru, vyrástli šudenti a už tam mám 7 gymnazistov. My tam asi všetci spolu dospejeme. A potom budem už aj ja veľký a dospleý 
#RozkresliSaTrnava a nechaj si vybitý telefón.
Späť na zoznam príbehov