Zorka bola včera poslednýkrát v ateliéri. A priniesla nám pavúky. Aj som z toho trochu smutný. Nie z tých tarantúl, tie boli výborné, ale z toho, že nám bude chýbať jeden dielik skladačky. Zorka, Emkina ateliérová kamka, s ktorou hrávali šach so slanými praclíkmi. Ktorá z nich vyhrávala, tá jedla. Pešiaci len tak chrupčali pod zubami a kráľ sa tešil, že je v suchu, jeho predsa vyhodiť nemôžu. Ale potom zjedli aj jeho a išli maľovať. Energicky, s ľahkou rukou a kopou zaujímavých debatiek.
Zorka prišla do ateliéru takmer vždy neskoro. Niekedy len zmeškala bus, inokedy nám aj vysvetlila prečo a raz prišla totálne od blata. Asi nejaké dobrodružstvo po ceste. To sa deťom stáva.
Kreslievala veľa postáv, portrétov, anime a psov. Jedného jej rodičia sľúbili. Tak si vysnívala… no, ja si nepamätám presne akého… ale na fotke vyzeral obrovský. Ale tato jej povedal, že môže mať psa len takého, ktorý nebude väčší/ťažší ako ona. Lenže Zorka stále rastie, a tak sa aj parametre psa môžu stále meniť.
Jej ateliérová kamoška Emka sa zvykla pýtať: „A príde aj Zorka?“ Ja som vždy odpovedal: „Neviem, verím, že áno.“ Keď s meškaním dorazila, podľa našej dohody sme začali pracovať. Raz kreslila voľnú tému podľa seba a raz podľa môjho zadania. A tak okrem anime vytvorila aj zaujímavú štúdiu hrušky, kvetu či akvarel líšky.
Zorka teraz namiesto kreslenia chodí na volejbal. My jej držíme palce, aby sa jej darilo tak dobre, ako v ateliéri. Či ešte príde pozrieť do MAKUKI? „Neviem, verím, že áno.“
#RozkresliSaTrnava a keď pôjdeš navštíviť Zorku, radšej zazvoň, ustúp tri kroky od bráničky, pretože nemôžeš tušiť, akého psa bude mať.
Späť na zoznam príbehov