Priniesli mi hrebíčky. Každá/ý po jednom. Aj s celofánovou pekne zakrútenou stužkou. Ako za totáču. Vraj sa to už aj ťažko zháňa. Pokreslili sme, po kurze posedeli, pokecali a oslávili jednu veľkú novinu, ktorú vám oznámim neskôr. Potom sme sa rozpŕchli na prázdniny. Čo pre nás znamená, že na druhý deň sme ráno vstali a išli do práce. Troška mi brblali, že som im nedal vysvedčko. Už minulý rok mi toto s tými hrebíčkami vyviedli a ja som vysvedčká pre nich nemal. Nepoučil som sa. Ale budúci rok už sľubujem, že ich budem mať. Zatiaľ aspoň takéto spoločné:
Ďakujem decká moje, že počúvate moje vtipy a niekedy sa aj zasmejete a niekedy nie len zo slušnosti. Som rád, že aj počúvate, čo vám hovorím o kresbe a tvorivosti. Teší ma, že do ateliéru chodíte s radosťou a vášňou. Čakám vás tam každý utorok, aby som sa dozvedel novinky zo sveta Marvel, ako to vyzerá v zákulisí pri natáčaní reklám pre Jednotu, aký je stav súčasného konceptuálneho umenia, či už kvitli maky a či už Posca fixy majú fakt úplne všade. Čakám tam na všetky tie drobnosti a ľudskosť, ktorá s vami príde. A budem tam čakať aj v septembri a viem, že prídete.
#RozkresliSaTrnava je to čakanie na drobné veci.
Späť na zoznam príbehov