Juraj Krumpál obuvník

Tento chlapík nekreslí, aspoň myslím. Má prevádzku vo dvorčeku na Rybníkovej. Kto to tam pozná, vie, že je to čarovné miesto, kde zastal čas. Knihárstvo, brašnárstvo, oprava obuvi, drobné okná v starých domoch, malé dvere a malí veľkí ľudia. Ak tam niekedy sadne hmla, ľahko sa stratíte v storočiach a neviete, či ste pred priemyselnou revolúciou alebo po nej. Okej, to preháňam, ale schválne sa skúste deciek opýtať, či vedia, čo za remeslo je brašnárstvo. Na kurzoch nevedia napríklad čo je pauzák alebo piják. Stojím teda pred ošúchanými dverami, na ktorých je kostrbatým písmom napísané OTVORENÉ. Zohnem hlavu vstúpim dnu a ovalí ma pach romantiky. Všetko je tu staré a ošúchané. Vzduchom sa valí smrad lepidiel a zariadenia asi tak 3x staršieho ako som ja. Je to paráda. Najnovšie, čo tu starý pán má je hádam vianočný kalendár z roku 2013. Keď sa z poza regálu objaví, nedôverčivo na neho pozerám. V duchu predpokladám, že dokáže vymeniť akurát tak podpätok, možno niečo prešiť. Ale on len okom zavadí o ultra modernú kopačku, ktorú držím v ruke a povie: “To je liaty plast, to sa musí vulkanizovať, ale to už dneska nijako nebude”. Padne mi sánka a dobre že nie aj tá kopačka. 

Tento pánko je frajer a robí remeslo, kt pomaly zaniká, keďže sme si zvykli pokazené veci vyhodiť a kúpiť nové. Sám si nepämatám, kedy som si naposledy niečo dával opravovať. A tak toto je môj malý krôčik k tomu, ako veci nevyhadzovať, nech už je to obuv, oblečenie, kabele, vzťahy, kamoši, parťáci a tak. Od teraz to radšej všetko budem vulkanizovať .

#RozkresliSaTrnava je v tom pach romantiky