Prišlo na kreslenie dievča. Dali sme si "ťap", ako vždy a hovorím jej:
- Ahoj, som rád, že si tu, ako sa máš?
- No, dnes nie moc dobre.
Pozriem sa jej ešte raz do tváre. Mám pocit, že vidím lesk po slzách a bledosť v tvári. Verím, že s citom sa snažím pokračovať:
- Čo sa ti, prosím, deje?
- Takí traja starí teraz po mne na zastávke pískali.
Na pár sekúnd stratím reč a neviem, čo povedať. Ako je k***a možné, že si niekto dovolí pískať po dievčati zo základky? Keď sa z toho otrepem, tak zo seba dostanem niečo v zmysle:
- Poď ďalej, tu (v ateliéri) sa dáme do pohody.
Začali sme hneď riešiť, akú hudbu si pustíme, čo budeme kresliť, kto dostal z matiky za 4 a o pár minút je nám všetkým fajn.
Po kurze som bol z toho stále nesvoj. Mal som tendenciu byť v mentálnej polohe - tam vonku sú tí zlí a my sme tu tí dobrí. Ale ono to, zrejme, nie je o tom, že sme my a oni, dobrí a zlí, kriticky mysliaci a konšpirátori. Je tu len spoločnosť, ktorá nedozrela. Spoločnosť, ktorá rešpektuje pískanie po dievčatách na zastávkach. Národ, ktorý je apatický voči tomu, keď poslanec nazve svoju oponentku sukou. Útoky na ženy sú prakticky beztrestné - však si za to móóže sama. A celé to pudové maskulíne prostredie, v ktorom sme všetci vyrastali a ktorého vzorce je ťažké prelomiť. A môžeme si myslieť, my predsa po nikom nepískame, ale naše výchovou a prostredím automatizované mikroreakcie dokážu tiež zraňovať, bez toho, aby sme si to uvedomovali. Sme spoločnosť, ktorá ešte nedozrela.
Som optimista a verím, že aspoň nestagnujeme. MAKUKI atelier je projekt, ktorým sa snažím spraviť prostredie okolo seba vnímavejším a emočne bezpečnejším.
#RozkresliSaTrnava a dostaň sa do pohody
Maľba je od Evky Machálovej z dospeláckeho kurzu. Vybral som ju, pretože som si istý, že ona by tých troch dala do laty tak, že by sa ešte doma pri večeri triasli ako zle napnuté plátno.
P.S. Príspevok píšem s časovým odstupom a je mojou reflexiou na popísanú situáciu.
Späť na zoznam príbehov